BABKY KRTKOVIA

            Hovorím im takto, keď ich vidím, ako prvé prichádzajú a následne sedia namačkané v prednej rade a takto čakajú, kedy začne beseda so mnou. Všetkých predbehli, aby obsadili svoje vysedené miesta blízko oltára.
            Staré. Áno, sú staré. Niektoré sa s tým vyrovnali a žijú so svojimi bielymi vlasmi a svojou protézou celkom spokojne. Iné odmietajú, že čas na nich takto pracuje. Stačí zmienka o starobe, a už nadskakujú.
            Mám ich veľmi rád. Zvlášť keď vidím, ako v Cirkvi žijú. Sú ako krtkovia – a to v najlepšom zmysle slova. Vetrajú Cirkev svojimi nespočetnými chodbičkami lásky, ktorými brázdia cirkevný humus. Opýtajte sa roľníkov, ako krtkovia zaisťujú ich pozemkom kyslík, pretože ich rozdrobujú a prevrtávajú, aby mohla pôda dýchať!
            Koľké z týchto babičiek sú živým katechizmom pre deti! Zabezpečujú odovzdávanie evanjelia – dávajú svojmu prapotomstvu to duchovné, ktoré im tak veľmi chýba. Pracujú činorodo, náruživo a vzájomne si pomáhajú. Za totalitného režimu vo východných krajinách by to bez týchto babičiek krtkov nešlo – to oni pripravovali súčasnú obnovu tým, že v činorodom mlčaní a nespočetnými podzemnými chodbičkami odovzdávali odkaz viery.
            Ešte stále túžia rozdávať lásku. Vedel to aj Alain, ktorý, keď sa na dva roky ocitol za mrežami väzenia, mi napísal: „Guy, nájdi mi nejakého dedka a babičku. Ja nemám na svete nikoho a oni mi môžu preukázať svoju lásku.“ Nenapísal mi: „Nájdi mi nejaké rovnako staré dievča na dopisovanie.“
             A tak dva srdeční a spoľahliví starkí umožnili Alainovi, že po celú dobu väzby pociťoval ich náklonnosť, priazeň a dobrosrdečnosť.

(Guy Gilbert, až do krajnosti, str. 177)